Nastal deň R. A posteľ bola tak pohodlná! S Ferinou sme vyrazili tesne pred obedom zo zastávkou v obchode, kde sme si kúpili lenivý brunch. Vyšli sme z obchodu a ocitli sme sa kdesi v krajine s polárnou nocou. Bolo síce pred obedom, ale obloha vyzerala ako za súmraku a svetlá aút nás išli oslepiť ako po západe slnka. Čudné, no plán je jasný. Sadneme na mhdčku so sobotným intervalom a na výpadovke vystrčíme páčiky. Čakanie nám vypĺňalo vypisovanie stopárskej tabuľky, pitie stopárskej kávičky a zdesenie z rýchlosti zmeny počasia zo sucha na neprestajný lejak. S Ferinou sme si vymenili pohľady pokerových hráčov, hovoriac nimi, že realitu popierame zo vzájomných obáv, že ak jedna druhej zhodnotí prítomnosť realisticky, tá druhá by to na mieste mohla vzdať. Keď nás a naše kartónové tabule obliala prechádzajúca električka, nemohli sme už situáciu popierať. “Budeme môcť byť rady, ak sa dostaneme aspoň do Dunajskej Stredy.” To sme ešte nevedeli, že v ten deň sama Dunajská Streda príde do Bratislavy vďaka obrovským povodniam. Od toho momentu bol každý náš prekonaný kilometer heroickým výkonom.
Zlaté Piesky budeme mať s prestupom cez Nové Mesto. Búrka totiž vyradila elektrické vedenie. Na ŽST Nové Mesto som ešte nikdy nešla električkou. Nové zážitky robia výlety úspešnými. Už teraz je teda náš výlet úspešný. Stojac v tichu na zastávke doprevádzanom údermi bleskov a padaním dažďa, obklopené ďalšími cestujúcimi, ktorí sa nám tisli na zadky a líca sme dumali nad tým, čo znamená význam vety: “čoskoro pre vás príde náhradný autobus.” Nemuseli sme premýšľať dlho a trpieť mokrú blízkosť okolostojacich a autobus sa tam zrazu zjavil akoby zo ságovej rozprávky o mladom čarodejníkovi. “Berieme čiernych pasažierov na trase zem a vzduch,” taká Vec nám veru hrala mysľou. Chvíľami som sa cítila ako v utečeneckom tábore Bratislava - Horné Šajby. A chvíľami počas jazdy Titanicu ako bus, ktorý sa plaví do neznáma - spievali sme si. Naša linka totiž nemala jasnú cieľovú stanicu. Dopadlo to však podľa našich očakávaní - vystúpili sme na Zlatých Pieskoch v plnej sile povzbudené množstvom spoluvystupujúcich a s váhaním zamierili k výpadovke. O svetelné a zvukové efekty sa nám stále starali hromy a blesky. Vytasili sme pripravenú tabuľku s nápisom RK, zapli stopky a nastavili si stierače na tvári na mierny výkon.
Chcelo to len pár smelých úsmevov a úhrn zrážok tri milimetre za hodinu na našich topánkach a už nám stálo pri nohách auto s dvomi sympošmi. “Ideme na Piešťany!” riekli a my prepočujúc ich cieľovú destináciu sme nasadali do ich auta s vidinou sucha. “Často beriete stopárov/stopárky?” pýtame sa základnú otázku. “Ja som si spravil vodičák práve kvôli tomu, aby som mohol brať stopárov,” odvetí náš mladý šofér. Tomu hovorím dobrá motivácia. No v duchu sa obávam, kvôli čomu ich tak vlastne chce brať. “Ideme do Krakowa prekvapiť môjho frajera, ktorý tam je na letnej škole,” vysvetľuje medzitým Ferina našim záchrancom. Chalani hovorili niečo o svojom živote, taký milý small talk. Obaja študujú resp. študovali na zahraničných universities a túžili sa vrátiť home na Slovensko. Cítia, že tu sú ich friendships a je dôležité ich posilňovať. Náš šofér hovoril takým weird dialektom, s ktorým som sa predtým streta len u mojej kamarátky Niki. Každé piate slovo totiž hovoril po anglicky. V jednom momente som ho potrebovala prerušiť: “počuj, nepoznáš náhodou Niki Dží?” Hlasno sa zasmial. To bude asi miss, pomyslela som si, ale jeho “no jasné!” ma vyviedlo z omylu. “Ten jej červený bicykel, vieš, ten som jej zostrojil ja.” Cink! “Aha!” Tiklo v mojej hlave. “Už viem! Pamätám si ťa. Veď si sa bol s nami kúpať v jazere, nie?” A tak sa v jednom krátkom momente stali z našich cudzích dobrodincov naši známi. Ešte stihli dať vedieť domov, že budú meškať na sobotný obeds, lebo si idú spraviť obchádzku cez Trenčín, kvôli stopárkam, ktoré vezú.
Naše ticho prelomil pohľad na karavan s krakowskou značkou na ubiehajúcej diaľnici pred nami, ktorý sme predbiehali. Predstava, že by sme mali priamy spoj do Krakowa bola neodolateľná. Až tak, že sme v rýchlosti načarbali na ďalšiu tabuľku obrátené písmenká KR a začali stopovať už v tomto stope. Náš šofér mal správnu taktiku - chvíľu ten karavan držal v blízkom odstupe, spomalil ho, keď sme vyložili našu tabuľku do zadného okna, prinútil ho tak predbehnúť nás a v momente, keď prechádzal okolo som stiahla okienko, vystrčila palec a tabuľku a kričala: “Do Krakówa, proše pana?!” Oni len zdesene pozerali, čumiac na surreálnosť tejto situácie a pokojne sa zaradili pred naše auto. Ocitli sme sa v nevedomosti. Pochopili to, čo sme sa im snažili naznačiť? Videli značku, ktorú sme mali na tabuľke napísanú? Došlo im, že ich nechceme stopnúť všetci, čo sedíme v aute a že pri preskakovaní za jazdy do ich karavanu by riadenie auta stále viedol náš šofér a že by sme ich samozrejme nevystavili žiadnemu nebezpečenstvu? To sú existenčné otázky, na ktoré sme v tej chvíli nepoznali odpoveď. Nechali sme im čas na rozmyslenie. Budeme ich sledovať a ak odbočia na najbližšiu benzínku, je to ich jasná odpoveď, že nás berú.
Prešlo niekoľko netrpezlivých kilometrov a v hlave sme sa snažili nájsť rôzne odpovede na naše nezodpovedané otázky a smerovka na karavane pred nami sa odrazu rozsvietila. Berú nás. Je to jasná odpoveď. Rýchlo sme sa teda balili, naši stopárski záchrancovia nám v rýchlosti strkali do rúk našu tabuľku spomenúc medzi rečou, že ju už aj tak asi nebudeme potrebovať a vyskočili sme z auta, aby sme zistili, že náš karavan, ktorý nás mal brať ďalej pokračuje z benzínky ďalej na diaľnicu. “Zradcovia! Bola to pasca! Iba sa nás snažili striasť!” chodilo mi mysľou. Toto sklamanie sme išli predýchať na toalety. Tie dámske boli plné ako keď príde autobus s turistami. Ferinu som teda automaticky nasmerovala na tie pánske. A zatiaľ som sa v duchu rehlila na chodbe predstavujúc si reakcie prekvapených mužov uvidiach krehkú slečnu v ich intímnom území. Feri vyšla z WC s novými poznatkami a prekvapene mi zdelila, že muži majú na WC inú kultúru, ako my dámy, ktoré vypúšťame dúhové obláčiky s trblietkami. Ona, hoci tam bola chvíľu, ktorá sa zdala ako večnosť, a zistila, že muži sa nestránia zvukovým efektom. Privinula som si ju na hruď, aby som zmiernila jej zdesenie.“
Máme pred sebou ešte dlhú cestu Feri. Podobné nástrahy nás ešte čakajú ďalej na ceste. Buď sa s nimi zmierime už tu alebo sa do Krakówa nedostaneme,” potrebovala som jej to vysvetliť a dúfala, že to na ňu zaberie. V tom mi cinkla správa od nášho hostiteľa v Krakówe. Chcel vedieť, kedy prídeme. Neodpísala som mu. Nebolo totiž ešte isté, či vôbec prídeme.
To be continued.
-K.
