Prinášam hlásenie z Lombardie. Ulice Milána si napriek aktuálnemu priebehu Tour de France hlavu nerobia a zapĺňajú sa ako na protest motocyklami. Premena myslí ľudí priemyselného severu sa však nechystá, veď keď som vkročila na cestu mimo dopravných zásad, nikto na mňa netrúbil, hlasno nenadával, ani negestikuloval. No predsa je v nich tá iskierka talianskeho temperamentu, vďaka ktorej nadväzujú mimovoľné očné kontakty a konverzácie v polo plnej električke.
Boli tam tiež taliani, ktorí mi počas omše v katedrále podávali svoje ruky so slovami "páči, páči". Pomyslela som si rozpačito: "nooo hej, páči, vďaka... za... možnosť ohmatania." Pri hraní kocky v meste sa človek konečne môže slobodne stratiť alebo môže naraziť na Veľký Prostredník uprostred námestia. Toho tu akoby obradne uctievajú, vzhľadom na jeho polohu pred anticky pôsobiacou budovou.
Taliani nie sú indiferentní. Vedia človeka kompromitovať. V električke nesedí len partia vzájomne neznámych ľudí, ale skupina ľudí, ktorí majú spoločnú cestu. Konfrontujú aj mňa. Zrazu sa mi zdajú ich pohľady nepríjemné. A pritom sú to pohľady záujmu, zvedavosti, tekavosti, nič zlé. Obraciam sa na seba. Kde som pochybila, keď sa mi pretnutie zrakov zdá byť zvláštne?
- K.
(fotky fotené mobilom)